Latinskoamerické tance

Mnohé tance, obľúbené po celom svete, majú svôj pôvod v latinskej Amerike. Jedná sa o tanec: bolero, carimbo, conga, cueca, cumbia, joropo, lambada, makaréna, mambo, merengue, rueda a salsa. Tieto tance — samba, rumba a čača, rovnako paso doble prišli pôvodom z Európy, jive zo Severnej Ameriky. Tieto tance postupom vybrali po celom svete a tancujú sa v medzinárodných súťažiach tanečného športu, ako spoločenské tance.
Tance sú tvorené na párové tancovanie, obvykle partner a partnerka. Jednotlivé držanie sa prostredníctvom tanečných figúr mení. Niekedy je ako u štandardných tancov uzavreté, niekedy sa tanečný pár pri figúrach drží len jednou rokou. Figúry týchto tancov sú štandarnizované a pre výuku sú roztriedené podľa úrovní. Majú medzinárodné názvy, určenú techniku, rytmus a tempo. Vždy tomu tak nebolo. Tieto latinsko-americké tance do západoeurópskej spoločnosti boli uvedené až v dvanástom storočí. Majú pomerne rozličný pôvod v dobách.
Románské jazyky (napr. italština, francúžtina, španielčina, portugalština a rumunština) sú odvodené zo starovekej latiny a definujú kultúru, ktorá sa rozširila po podstatné časti amerického kontinentu. Súbor tancov, ktoré sú medzinárodne štandarnizované ako latinskoamerické, je tvorené troma tancami z tejto oblasti. Jedným tancom zo Španielska a Franúzka a jedným tancom z USA. Vyvoj spomínaných troch tancov z latinskej Ameriky spočíval v oslavách európskych a černošských foriem. Európania v rannom období privážali veľú časť otrokov z rôzdnych častí západnej afriky. Africký otroci boli privážaný v takom množstve, že v roku 1553 v Mexiku prekročil ich počet počet Európanov a miestny kráľ Luis de Velasaco naliehavo žiadal španielskeho kráľa Karla V., aby ich ďalší príliv zakázal.
Tanec hral vo všetkých / európskych, černošských, domorodskych/kultúrach podstatnú rolu. V roku 1569 nariadil mexický miestny kráľ zakopať aztézky kalendární stĺp. Ten sa stal hlavnou odpočinkovou zábavou černochov ako tanec kolo neho. Potom vydal Velasco nariadenie, čím tancovanie obmedzil na ňedeľe a sviatky. A to jedine v ranných hodinách.
V priebehu 17. a 18. storočia dochádzalo k postupnému spájaniu kultúr do kultúry - kreolské. Keď sa európske tance dostali do latinskej Ameriky, dochádzalo k ich prebratiu. Na Kube sa z contradance stala Countradanza Habenera ( tzv. havanský contradance), a dochádzalo k prevzatiu synkopovaného rytmu. Postupne sa hudba stávalia viac sykopovanou tým, že bola zahrnuta rytmom.
Tento rytmus sa objavuje v roku 1795 v Brazílií v milostnej piesni Modinha. Na prelome 18. a 19. storočia si získala obľubu v Európe. Koplexné synkopované rytmy sú rysom všetkých latinskoamerických tancov. Vyvinula sa jednak pomalšia, jemnejšia verzia zo skráteným názvom son.

dance cha-cha, alebo tanec ča ča

Keď anglický taneční učiteľ Pierre Margolie navštívil Kubu v roku 1952, uvedomil si, že sa občas rumba tancuje s dobou naviac. Toto sa praduje, že túto inováciu zaviedol v roku 1948 hudobník Enrique Jorrin tým, že skombinoval obe kubánske tance "danzon" a "montuno" Po návrate do Veľkej Británie začal Pierre učiť tieto kroky ako samostatné tance. Názov bol možno odozvou zo španielského výrazu "chacha" - "dievča k deťom", či slovesa "chachar", kde jeho význam je "žuvať listy koky", alebo z výrazu "char" označujúci čaj, alebo najpravdepodobnejší, že méno rýchleho a veselého kubánskeho tanca gurachá. Ta bola obľúbená v Európe od dôb pred prelomom 19. a 20. storočia. Napríklad je uvedená v programe záverečného zhromáždenia "Dancie Neill" v mestečku Coupar Angus v Škotsku v roku 1898. Rovnako sa tvrdí, že pôvod názvu čača je onomatopoický, odvodený od zvuchu chodidiel v premene. Premena je zahrnutá v mnohých krokoch tohto tanca. To by vysvetľovalo, prečo ju niektorý označujú podľa rytmu ča-ča-ča, alebo ča-ča
Obe rytmy sa líšia v tom na ktorú dobu v taktu sa kladie dôraz. V prvom prípade je to doba "štyri", zatiaľ čo v druhom je to doba "raz"V roku 1954 bol tanec popísany ako "mambo s tytmom quira" Guiro je hudobným nástrojom, na ktorú sa používa zubatá tyč. Rovnako sa tvrdí že čača vznikla onomatopoicky podľa chrstenia semien pri trasení guirem.
Mambo pochádza z ostrova Haity a na západ prišiel v roku 1948. Výraz Mambo je méno kňažnej v náboženskom kultu voodoo, ktorý si zo sebou priniesli černoši z Afriky. Mamo vlastne poznáte z obľubeného filmu Dirty Dancing, alebo Hriešny tanec. Čača v tom období mala svoj pôvod v rituálnych tancoch západnej Afriky. Existujú tri formy tanca mambo. A to jednoduchá, dvojná, trojná. Trojná forma, j ktorej pripadá na jeden takt hudby päť krokov, je verzia mamba z ktorej sa cha-cha vyvynula.
Čača sa v súčastnosti tancuje zhruba v tempe 120 dob za minútu. Základom je postupová premena. Čača má okolo 25 figúr, no veľké množstvo rozličných variácií a zostáv. Má 4/4 rytmus a 30-33 taktov za minútu.

tanec Rumba

pochádza od afrických černošských otrokov dovezených na Kubu, ktorý vo svojom tanci zdôrazňovali skôr pohyb tela než chodidiel. Melodia bola považovaná za menej dôležitú než komplexné krížové rytmy vytvárané údery pomocov hrncov, ližíc, fľašiek atď... Vyvinula sa v Havane v 19. storočí spojením contradanzou. Názov Rumba je pravdepodobne odvodený z výrazu "rumboso orquestra", ktorý sa v roku 1807 užívalo pre tanečnú kapelu. V španielčine "rumbo" znamená "cesta", "rumba" znamená "halda, kupa" a "rhum" je samozrejme rum — opojná liehovina obľúbená v Karibiku. Všetkým týmto výrazom mohlo byť použité k popisovaniu a pomenovaniu tanca v dobe kedy vznikal. Taktiež sa tvrdí, že názov bol odvodený zo španielskeho označenia pre kolotoč. Dedinská forma rumby bola popísaná ako pantomima domácich hospodárskych zvierat a jednalo sa skôr o predvádzanie sa ako o tanec partnerský či skupinový. Udržiavaním stále rovnakej výskovej úrovne ramien sa možno odvodzuje od zpôsobu akým sa otroci pohybovali pri nosení ťažkých bremien. Krok pomenovaný kukarača bol zašľapavaním švábov. Otočka na mieste bola obchádzaním obvodu kolesa na voze. Populárna rumba "La Paloma" bola na Kube známa v roku 1866
Rumba bola do USA uvedená v trinástich rokoch 20. storočia ako spojenie dedinskej rumby s tabncom gurachá, son a s kubánskym bolerom, ktorá nemá žiadne spojenie so španielskym bolerom. Zpopularizoval ju George Raft v roku 1935, ktorý hral vo filme Rumba rolu tanečníka suave. Svojím tancom získal srdce bohaté dedičky. Mužské tanečné párty odvedl Frank Veloz.
Britský učiteľ tanca Pierre Marqolie, keď navštívil Havanu v roku 1947, rozhodol, že sa tam rumba tancuje s breakom na dobu "dva" a ne na dobu "raz", ako tomu bolo s (severo)americkej rumbe. Nieje to celkom pravda, nakoľko tep hudby je tradične určený rytmom claves (dvoch drevených palíc, ktorými sa bije o seba navzájom) Vo frázi, tvorenej dvoma taktami hudby pridávajú údery cláves v prvom takre na osminy č. 1, 4 a 7, zatiaľ čo v druhom takte na osminy č. 3 a 5. Takt hudbu je štvorštvrťový, t.j na jeden takt hudby pripadá osem osmin. Keď počítame vo štyroch, odpovedá tomu doba 1, polovica doby pred dobou 3 a doba 4 prvého taktu. Doby 2 a 3 druhého taktu. Detajlná štruktúra môže byť ešte bohatšia a podrobnejsšia. Ideálne by bolo tancovať 5krokov, ktoré by odpovedali úderom claves. Namiesto toho však bolo rozhodnuté tancovať jeden takt z dvoutaktové sekvencie claves.
Americká rumba sa tancuje do prvého taktu sekvencw claves, zatiaľ Pierre sa rozhodol využiť druhý takt s krokmu na doby "dva" a "tri" a pridal ďalši krok na dobu štyri. To priniesol späť do Veľkej Británie aj s množstvom nových krokov, čo sa Havane naučil u Pepe Rivery Tieto kroky spolu s rozdelením breaku na dobu "dva" namiesto doby "raz" stali po dlhoročných vášnivých debatách v 40. a 50. rokoch 20. storočia súčasťou štandarnizovanej medzinárodnej kubánskej rumby
Skutočnosť že na dobu "raz" každého taktu dochádza k preneseniu váhy z jedného chodidla na druhé a že na túto dobu nepripadá žiadny krok, viedla k tomu, že sa rumba vyvinula v tanec veľmi smyselného charakteru. Rumba je pomalá, romantická, nežná, plná citov. Je to najzmyselnejší latinskoamerický tanec, a pre mnohých tanečníkov aj najobľúbenejší. Právom je prezývaná „tanec lásky“, pretože partneri si hľadia hlboko do očí. Pohyb vychádza z prenášania váhy z jednej nohy na druhú, čo spôsobuje príťažlivé pohyby bokov. Rumba rozpráva príbeh zvodnej ženy, ktorá sa pokúša privábiť vyvoleného muža. Zvyknú sa objavovať ženské prvky ľahkého výsmechu a unikanie partnerovi. Muž je najprv objektom túžby, aby ho neskôr partnerka odmietla. Na zmyselné a erotické lákanie ženy odpovedá muž vyjadrením a predvedením svojej mužnej sily, usilujúc sa získať jej priazeň.

tanec Samba

Portugalci doviezli v 16. storočí do Brazílie spusu otrokov z Angoly a Konga a tí zo sebou priniesli svoje tance. Patrili k nim caterete, embolada a batuque. Európani a považovali tieto tance za hriešne, pričom súčasťou týchto tancov bolo dotýkania brušiek. Embolada je o
krave s ochrannými balonníkmi na rohoch a stala sa termínom pre označenie významu "strelená" Batuque si získal takú obľubu, že Manuel I vydal zákon, ktorý ho zakazoval. Tanec bol opísaný ako kruhový s krokmi ako v charelstone. Bol prevádzaný do rytmu tlieskania a bicích, zo sólovým párom a tancoval sa uprostred kruhu. V tridsiatich rokoch 19. storočia sa vyvinul zložený tanec, kombinujúci spletené figúry týchto černočských tancov s váľaním tela a s vykláňaním ( sways ), súčasťami domorodého lundu. Neskôr prišlo k pridaniu karnevalových krokov, akými bola copacubana, nazvaná podľa populárnej pláže Copacabana blízko Rio de Janeira.
Príslušníci vyžšej spoločnosti v Rio de Janieru tanec postupne prijali. Upravili ho tak, aby sa dal tancovať v uzavretom postavení charakteristickom pre spoločenské tance. V tomto prípade boli presvedčený, že ide o jediný vhodný spôsob, v ktorom sa dá tancovať čokoľvek. Tanec, nazvaný Zemba Queca, bol v roke 1885 popísaný jako "pôvabný brazilský tanec" Neskôr ho nazývali "mesemba". Pôvod názvu SAMBA je nejasný. Najskôr sa jedná o skomoleninu výrazou SEMBA. Inou možnosťou je, že je odvodený z výrazu ZAMBO, označujúci potomka černocha a domorodej ženy.Tanec bol neskôr kombinovaný s maxixe, písaný rovnako maxise, či machiche ( vyslovuje sa mašiš ) ako ďalší tanec pôvodom z Brazílie. Šlo o tanec v kruhu, ktorý bol popísaný ako dvojkrok ( Two Step ) a pomenovaný podľa pichľavého ovocia kaktusu. ( v súčasnej dobe v portugalštine sa tohto výrazu používa k označeniu uhorky ) Maxise bol do USA uvedený na prelome 19. a 20. storočia
Maxise získal po ukážkovom predvedení v Paríži počiatkom 20. storočia obľubu v Európe. Bol popísaný ako kroky polky tancované na hudbu kubánskej habanery. Samba v aktuálnom podaní obsahuje krok nazývaný maxixe, pozostávajúci z premeny a výpichu.
Formu samby nazývanú carioca, čo znamená Rianka z Ria de Janiero postavili vo Veľkej Brazlílií v r. 1934. Zpopularizovali ju Fred Astaire a Ginger Rogersová vo svojom prvom tanečnom filme - Flying Down to Rio. Carioca sa v r. 1938 rozšírila v USA, a v r. 1941 sa jej popularita ďalej zvýšila vďaka filmom, v ktorých tancovala Carmen Miranda (Maria do Carmo Miranda da Cunha), najviac vďaka filmu "That Night in Rio" Sambu ďalej popularizovala v 50siatich rokoch 20. storočia princezná Marget, jež hrála vodcovskú rolu v britskom spoločenskom živote. Za účelom medzinárodného rozširovania zformalizoval sambu v r. 1956 Pierre Margolie.
Tanec má i vo svojej súčastnej medzinárodnej podobe figury s veľmi rozličnými rytmami, čo prezradzuje rôznorodý pôvod tohto tanca. V súčasnosti existuje veľmi veľa verzií samby, ktoré sa líšia rytmom, tempom a náladou. Samba má 2/4 alebo 4/4 rytmus a 52 - 54 taktov za minútu.

tanec Jive

má svoj pôvod u černochov na severovýchode USA a je príbuzný s vojnovým tancom indiánov kmena Seminole na Floride. Jeden z autorou tvrdí, že černoši ho okopírovali od indiánov, ďalši tvrdí že ho indiáni okopírovali od černochov ktorý ho priniesli z Afriky. Ďalšia možnosť je pravdepodobnejsia, nakoľko slovo jive je patrne odvedené od slova lev. V západoafrickom jazyku wolf znamená hovoriť opovrhnutím, prezieravo. Jive ma rovnako podobný význam v negerském slangu - klamný, či klamavý hovor, preháňanie, aj keď to mohlo byť odvodené z modifikácie slova - jibe ( pošklabovať sa ) Slovo má niekoľko ďalších slangových významov, mariuhana, pohlavní akt... Nieje jasné či niektorý z týchto významov časovo predchádzal užitie slova ako názvu tanca, alebo metaforu niečoho. V osemdesiatich rokoch 19. storočia sa medzi černochmi na americkom Juhu v tomto tanci súťažilo. Cenou pre víťaza bol koláč (cake) a tanec preto vošiel na známosť ako cake walk.
Často pozostával z dvoch častí, prevádzaných striedavo - slavnostného prevedenia páru a energetického ukážkového tanca. A to všetko v najlepších šatách. Hudba s tým spojená vošla ako ragtime, snáď preto, že zúčastnení sa obliekli do svojich najleších "handier" (rags), t.j. odevou, alebo snáď preto, že hudba bola sykopovaná - ragged (sýrová, neuhladená, rozhádzaná) Hudba aj tanec získali obľubu u černochov v Chicagu a New Yorku. Táto nezávezná hudba a tancovanie u černochov kontrastovala s obmedzením tancovaním vyžších belošských vrstiev v USA aj Veľkej Británií bezprostredne po smrti princa Alberta v roku 1861. Až po smrti kráľovny Viktorie v roku 1901 sa anglofonná spoločnosť začala cítiť volnejšie a začala sa tancu venovať večšou mierou a energičnosťou. V bielošských slopočnostiach získala obľubu rada jednoduchých tancov založených na tancov černochov. napr. Yankee tangle (yankejská motanica), Texas rag (texaský rag), fanny bump (úder zadkom), funky butt (prima zadok), squat (dřep), itch (svrbení, chute), grind (vrtenie zadkom) a mooche (najskôr "loudák" či "flákač"). Mohé sa nazývali po zvieratách, čo prezradzovalo ich dedinský a pantomimický pôvod — turkey trot (kruti krok), horse trot (konské kroky), eagle rock (orlie hojdanie), crab step (krabí krok), fish walk (rybia chôdza chôdza), camel walk (ťavia chôdza), lame duck (chromá kačka), bunny hop (zajačí poskok), kangaroo hop (klokaní skok), grizzly bear, (medveď grizly) a bunny hug (zajačie objatie). Bunny hug je stále jedným zo standardných krokov jive. Všetkie tieto tance sa tancovali na ragtimeovu hudbu v štvorštvrťovom takte s dôrazom na doby 2 a 4. Mali synkopovany rytmus. Všetci používali rovnaké prvky - páry robili kroky chôdze, kolísky, húpavý pohyb... Mnohý považovali uzavreté postavenie za neslušné a dámy nosili "nárazníky", aby zamedzili telesnému kontaktu. K zaujímavej zmene doslo kolo roku 1910, kedy boli jednotlivé tance spojené dohromady a tanečníci boli vedený k tomu, aby ich tancovali v ľubovoľnom poradí. To spravilo z každého tanečníka "muža" a choreografa. Táto zmena bola popísaná ako presun záujmu do krokov k rytmu. Došlo k tomu keď Irving Berlin zverejnil svoj hit v roku 1910 - Alexander's Ragtime Band. Ako sa ragtime vyvíjal v priebehu dvanástich rokov 20. storočia do swingu, získavali si popularitu nové tance. Harry Fox vytvoril pre javiskové show v New Yorku v roku 1913 foxtrot. Charelston prvý pochádza z Kapverdovckých ostrovov. Vyvinul sa do kruhového tanca, predstavovaného černošskými delníkmi v prístave Charelston a v bielošskej spoločnosti si vydobil popularitu potom, čo sa stal v roku 1923 súčasť show "Running Wild" spoločnosti Ziegfeld Follies, ktorá putovala po USA. Po videní si získal celosvetovú obľubu. V mnohých usadnutejších tanečných sálach vyvešovali tabule s nápisom - PCQ čo znamenalo "Please, Charleston Quietly" ("Prosíme, charlestonujte potichu") Black bottom si získal obľubu potom, čo sa stal súčasťou show George Whitea "Scandals of 1926". Podľae rôzdnych autorov vznikol v New Yorku, New Orleansu, alebo v Nashville, zdá sa však pravdepodobnější, že má svoj pôvod vo rovnako menné čtvrti Detroitu. V roce 1926 došlo v Harlemu v New Yorku k otvoreniu tančiarne Savoy vystúpením jazzbandu Fletchera Hendersona. Tanečníci spojili foxtrot, charleston, black bottom a rôzdne "zvieracie" kroky a vytvorili nový tanec, ktorý pasoval k tej jazzovej muzike. Tanec skoro vošiel na známosť ako Lindy hop. Podľa Charlese Lindbergha, ktorý onoho roku ako prvý sám uskutočnil prelet cez oceán. Dôvodom bolo množstvo času, ktorým sa tanečníci snažili tráviť vo vzduchu. V roku 1934 popsal Cab Calloway tanec v Savoyi v Harlemu ako "horúce rojenie nervźne pobiehajúcich chrobákov" ("the frenzy of jittering bugs"). Tým pádom sa stal skoro známym pod menom jitterbug.Súčastná verzia tanca zvaná Jive má základné kroky tvorené rýchlou synkopovanou premenov. (stranou, prísun, stranou) vľavo naslednovanou ďalšou premenou vpravo. (partnerka zrkadlovo) Po nej nasleduje pomalší "break" vzad (na zadné chodidlo) a výmena váhy v predu na (predné chodidlo) Váha sa udržuje značne v predu a všetky kroky sa robia na špičkách, resp na bruškách chodidla. V premenách tým, že vedúce chodidlo udržujeme vysoko na špičke, tak ju nasleduje dosť plocho, vznika optická ilúzia označovaná ako Mesačná chôdza (moonwalk). Vo svojich začiatkoch sa tento tanec stal synonymum mladosti. Starší ľudia sa snažili tento tanec vykázať z tanečných sál, čo zdôvodnovali tým, ze jive nieje tanec postupovým, a tí čo ho tancovali prekážali ostatným párom, aby postupovali na parkete proti smeru hodinovych ručičiek. Spojovanie tohoto tanca s mladosťou pokračovalo v jeho nasledujúcich premenách, ktorým bol swing, boogie-woogie, B-bop (beach bop), rock'n Posledne nazývaný — kríženec salsy a jivu, názov pochádza z francúzkeho "C'est rock" — v roku 2005, ten pravý boom v západnej Európe.) Mladý ľudia mali vždy sklon k pocitu odsúdenia prameňom z neistoty spôsobené kritikou zo strany rodičov. Rovnako prevládal pocit nedostatočnosti z nedostatku porozumenia a zrovnoprávnenia. V celej histórií sa čas od času dostávalo k citovému zadosťučineniu tým, že sa identifikovali zo svojimi vrstevníkmi prostredníctvom tanečného kultu. Z rôzdnych možných spôsobov odozvy a odcudzovania, akými sú choroby, zločinnosť, vojny je tanečný kult najmiernejším. Tanec je vždy zapletený do najhlbších emocionálnych reakcií našich osobností a je teda základom spoločnosti. Jive má 4/4 rytmus a 40 - 46 taktov za minútu.

tanec Paso Doble

Názov Paso Doble znamená vo španielčine dvojitý krok. (two-step) Na rozdiel od Paso a Dos, čo znamená "tanec pre dvoch" Vyraz dvojitý krok súvisí s pochodovým charakterom krokov tohto tanca, ktorý sa dá počítať ako "raz, dva" (ĽN, PN) To sa nápadne odlišuje od jeho alternatívneho popisu, ako španielskeho one-stepu. Tento názov sa používa v dôsledku skutočnosti, že na každú dobu sa prevádza jediný krok.

Paso Doble bol jedným z mnohých španielských ľudových tancov, ktoré sa tvorili z rôzdnych stránok španielskeho života. Paso je založený na býčom zápase. Tvorí toreádora (tanečníka) a jeho šatkou (jeho partnerka) Tancuje sa na rázovitú pochodovú hudbu, čím sa používa pri provedení na začiatku corridy. Byčie zápasy majú svôj pôvod už vo starovekej Kréte, ale poprý krát počiatkom 18. storočia sa ako ľudová zábava konali v Španielsku. Tanec získal veľkú obľubu vo vyžšej spoločnosti v Paríži v 13stich rokoch 20. storočia a mnohé jeho kroky získali franzúzke názvy. Tanec má v anglofónnej spoločnosti stále len obmedzenú popularitu.Jedinými miestami v Sydney, kde ho pravidelne hrajú pri tanečných zábavach sú italské a iné európske kluby.
Súťažná verzia Paso doble sa tancuje s vytiahnutým hrudníkom a s ramenami do šírky. Hlava je v polohe vzadu, ale nepatrne vyklonenou dopredu. Váha je v predu, ale väčšina krokov je vedená cez pätu. Choreografia sa často robí na skladbu "España Cani"(španielský cigánský tanec), čo obsahuje tri korunky. Týmto vrcholom (highlight) obvykle v choreografií odpovedajú dramatické pózy, čím sa posiluje ráznosť tanca.